Je iba relatívne krátke časové rozpätie medzi vydaním Teamu 7 a vaším novým sólovým albumom. Nie je to naraz trocha veľa, keď pred tým dva roky nebolo o vás veľa počuť?

- Vydal som štrnásť albumov za dvanásť rokov, a to je dosť veľa. Neviem, či to aj vo svete niekto tak robí. Tu keď nenahrá niekto dva roky album, tak každý si myslí, že sa stratil. Nový Team sme nahrávali vyše dvoch rokov. Takže ja som tie dva roky nespal na vavrínoch, ale jednoducho som potreboval pripraviť nové skladby, aby som mal čo nové vydať. Team sme robili dlhšie, ako sme plánovali, preto je to tak blízko vedľa seba. A potom chcel som jednoducho dodržať dohodu s vydavateľstvom, že do určitých rokov zase vydám svoju sólovú platňu, keďže máme podpísanú zmluvu. Vydavatelia boli takí láskaví, že sólový album Boli sme raz milovaní vychádza zatiaľ len na Slovensku, a Team má zase náskok v Čechách pol roka, aby to bolo aspoň nejaký čas od seba vzdialené.

Istý čas ste sa príliš neukazovali na verejnosti, tak sa vrátime ešte k pamätnému udeľovaniu slovenského Slávika podľa anketových lístkov pred dvoma rokmi. Prejavili sa tam u vás isté emócie pri preberaní ceny, boli ste očividne dojatý, hoci na rôzne ocenenia ste boli aj predtým zvyknutý. Čo vás práve vtedy tak oslovilo?

- Budem rád, keď v tomto roku získa Slávika niekto iný. Možno aj kvôli tomu, že je to anketa čitateľov, divákov a poslucháčov, ktorí vyjadrujú sympatie k svojmu obľúbenému interpretovi. Treba však tiež povedať, že Slávik je anketa nie o tom, čo kto urobil za rok, na to je tu Grammy. Prejavil som emócie možno preto, že som si to ocenenie od svojich priaznivcov náležite vážil. Potom poniektorí hovorili, že Habera nič neurobil a má Slávika. Opakujem, je to čitateľská anketa a nech o tom závistlivci hovoria tým ľuďom, ktorí hlasujú. Pre mňa napríklad Sting nemusí vydať tri roky žiadnu platňu a bude to môj najobľúbenejší spevák. Práve o tom je asi anketa Slávik. Nie je to za zásluhy, ale je o tom, aký je kto obľúbený.

V podstate vyjadrenie, že rád ocenenie doprajete niekomu inému, môže znieť aj ako fráza. Cítite na Slovensku vo svojej profesii nezdravú konkurenciu alebo nevraživosť? Je to len v tej rovine popularity, alebo v rozdielnosti názorov vo vašej profesii?

- Pokiaľ viem, tak nielen v našej profesii je tá nevraživosť. Tie vzťahy sú možno pre verejnosť podľa rôznych klebiet dosť čudné, ale vo všetkých možných profesiách sú problémy, a závisť je, bohužiaľ, rozšírená ľudská vlastnosť. Ale mám taký pocit, že to nie je problém len na Slovensku, ale aj v Čechách, aj inde vo svete. Človek si prečíta v bulvári, že tá modelka na tú modelku hádže špinu, jeden hviezdny herec neznáša druhého a podobne. Ale je to asi úplne normálne a tomu sa človek nevyhne. Ja s tým nemám nejaké veľké skúsenosti, do spoločnosti príliš nechodím, len občas, a vyberám si, kam pôjdem. Dobre sa cítim s ľuďmi, ktorí mi niečo hovoria a ktorí sú mi blízki, a medzi nami tieto veci nefungujú, a ak občas predsa len, tak sú to také bežné ohovárania, ktoré si každý občas pustí "na špacír". Raz som sa vyjadril k Jane Kirschnerovej pre nejaké noviny a povedal som možno to, čo som ani nemal hovoriť, lebo človek si musí tiež zvykať na nové tváre a na nové spevácke spôsoby. Teraz musím uznať, že som sa mýlil a jednoducho je lepšie sa k tomu nevyjadrovať a robiť si svoju robotu, tak ako som to doteraz aj vždy robil. Raz sa mi to podarilo, takéto potknutie a myslím, že sa tomu v budúcnosti úspešne vyhnem, ale nemyslím na to a ani neviem, či ma kolegovia ohovárajú, alebo nie a ani ma to nezaujíma.

Ono je to v podstate tak, že celá táto spoločnosť žije v stálom spoločenskom napätí, nevynímajúc teda ani oblasť umenia.

- No iste. Všetci sa tu poznáme, každého sa dotkne všetko.

Iste netajíte, že to vlastne zrejme vzniklo v súvislosti s predvolebnou skladbou. Skončili ste definitívne s politickým predvolebným songom?

- Ja som nemal podľa mňa nikdy žiadny politický song.

Vyčítali vám však, že ste urobili skladbu pre futbalový klub VSŽ Košice, a to považovali mnohí za propagandu pre Rezeša. Takisto vám radi pripomínajú účinkovanie v predvolebnej kampani...

- Myslím si, že sa môžem podobne ako mnohí iní kolegovia z branže riadiť heslom, nikdy nehovor nikdy. Takže ani teraz nebudem hovoriť, či som s podobnými záležitosťami definitívne skončil, alebo neskončil. Aj keď si pravdepodobne teraz môžem myslieť, že som skončil. Ale kto vie, čo život ešte prinesie, takže v týchto predpovediach som skutočne radšej opatrný a zodpovedne sa snažím od toho všetkého dištancovať a nevnímam to ako problém. Nebol som sám, kto zahral niekomu v predvolebnej kampani a hymna pre 1. FC Košice nebola o politike, ale o športe. Každý, kto ma pozná, vie, že rád športujem. Hrám futbal za umelecký klub Amfora, ktorý pôsobí v Česku, ale chodíme po celom svete. Hrám aj tenis a hokej podľa toho, ako mám čas. Keby som naspieval skladbu o tenise, a dostal za ňu honorár od organizátora, bola by to politika? Politikou nech sa zaoberajú ľudia, ktorí tomu naozaj rozumejú. Nechávam tieto záležitosti radšej mediálnym odborníkom.

Vráťme sa k vášmu novému sólovému albumu. Mnohí ľudia si pamätajú z minulosti vaše piesne, ktoré boli trocha viac rockovo ladené. Najnovší album je však trochu mäkší vo výraze a texty sú lyrickejšie. Je to posun plánovaný, alebo sa to tak vyvinulo pri tvorbe piesní?

- Je to myslím neplánovaný, ale zároveň logický posun. Súvisí to s tým, ako človek dospieva a ako sa aj hudobne vyvíja. V tomto prípade som mal pri tvorbe náladu na pomalšie skladby, a texty, ktoré napísal Daniel Hevier, sa presne hodili do nálady jednotlivých pesničiek. S výsledkom som spokojný a myslím, že si svojich poslucháčov nájde.